V dnešnom blogu si predstavíme dvojicu odvážnych Slovákov, ktorí sa rozhodli opustiť svoju komfortnú zónu a vydať sa na cestu do srdca Afriky. Ich cieľom je pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú. Áno, hovoríme o slovenských dobrovoľníkoch v Ugande, ktorí svojou odhodlanosťou a nezištnou prácou menia životy ľudí. Poďme spoločne preskúmať ich príbeh plný súcitu, odvahy a vnútornej sily.
Príbeh slovenských dobrovoľníkov v Afrike
Foto: Anton a Lívia s miestnymi deťmi.
1. Tak začneme kľudne tým, že sa predstavíte naším čitateľom a priblížte kto ste:
Ahojte, voláme sa Anton a Lívia, máme 23 rokov a sme študentmi 5. ročníka Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a obaja pochádzame z Bánoviec nad Bebravou.
2. Ako vznikla príležitosť vycestovať do Afriky a čo vás motivovalo k tomu, aby ste sa sem vydali?
Lívia: Asi môžem za oboch povedať, že už od začiatku štúdia nám myšlienka vycestovania a dobrovoľníčenia v Afrike bola veľmi blízka, no takýchto možností pre medikov na Slovensku nie je veľa. O Whisper’s Magical Children Hospital som sa dozvedela z medicínskeho podcastu, v ktorom jedna z vtedajších dobrovoľníčiek rozprávala o svojom zážitku z Ugandy. Následne som vedela, že s Antonom by sme na takéto dobrodružstvo tvorili výbornú partiu.
Anton: Je to tak a potom čo mi Lívia povedala o Whispri som vedel, že takúto príležitosť si rozhodne nenecháme ujsť. Naším cieľom bolo nielen spoznať africkú kultúru, získať množstvo nových skúseností a vedomostí, no hlavne poskytnúť zdravotnú starostlivosť aj tým, pre ktorých nie je tak dostupná ako u nás.
3. Ako vaše okolie a rodina reagovali na váš krok? Pociťovali ste podporu?
Rodičia a aj priatelia boli celkovo veľmi nadšení a cítili sme od nich podporu počas celého plánovania a aj pobytu v Ugande. Nejaké obavy tam zo strany rodičov určite boli, možno vzhľadom aj na momentálne dianie vo svete ale vyložene s odhováraním sme sa nestretli. Práve naopak, aktívne nám pomáhali aj s finančnou zbierkou, ktorú sme založili na pomoc tamojším pacientom. Okrem toho, na naše vycestovanie sme získali grant z Nadácie Tatrabanky, čo nám pomohlo uhradiť časť nákladov.
Foto: Deti pri zdravotnom ošetrovaní
4. Aké boli vaše prvé dojmy po príchode? Mali ste pocit, že ste na správnom mieste alebo naopak prišli pochybnosti?
Anton: Popravde, z letiska sme cestovali do Jinjy, mesta kde sa nachádza spomínaná nemocnica, niečo cez tri hodiny a v hlave sa nám striedali rôzne myšlienky. Po prvom stretnutí s realitou sme predsa len chvíľami rozmýšľali, či to bol dobrý nápad a či to tu zvládneme dva mesiace.
Lívia: Je neporovnateľné v akých životných podmienkach ľudia fungujú. Nie je to Afrika len o krásnej prírode a zvieratách ale aj o chaose v uliciach, o tom, že ľudia často bývajú len pod slamenými strechami a peniaze získavajú napríklad z predaja potravín, ktoré sami dopestujú.
Tieto prvotné emócie však pominuli momentom kedy sme prišli do nemocnice a začali spoznávať prvých ľudí a objavovať viac samotnú Jinju. Napriek úplne rozdielnym podmienkam na život sú ľudia oveľa priateľskejší, nápomocní a stále otvorení učiť sa novým veciam. A tak sme si našli veľa priateľov , vďaka ktorým sme sa cítili ako doma.
5. Môžete nám priblížiť ako funguje zdravotníctvo v Afrike a aké sú tam zdravotné podmienky v porovnaní s Európou?
V Ugande povinné zdravotné poistenie neexistuje. Je možné si ho zaplatiť, no pre drvivú väčšinu je však nedostupné. V štátnej nemocnici síce ľudia môžu dostať zdravotnú starostlivosť aj bezplatne, no je tam taký nedostatok liekov a vybavenia, že okrem výkonov si všetky náklady na lieky aj potrebný materiál ako napríklad rukavice, ihly či infúzne sety musia zaplatiť z vlastného vrecka. Vo Whispri zaplatia rodičia deťom len symbolický poplatok, bez ohľadu na potrebnú dĺžku hospitalizácie a tá je následne hradená práve z peňazí od darcov.
6. Čo podmienky v nemocnici?
Podmienky v nemocnici sú v porovnaní s našimi taktiež úplne odlišné. Kým u nás dostanete lieky takpovediac od výmyslu sveta, v Ugande je toto množstvo značne obmedzené. Konkrétne vo whispri pracujú len s pár druhmi antibiotík pričom nie je nezvyčajne keď dôjde k výpadku niektorého z nich. Okrem toho používajú ešte lieky ako Paralen či Ibalgin a zopár špecifických liekov.
Veľkým rozdielom je aj to, že nemocnica nedisponuje prístrojmi ako CT-Scan alebo Röntgen. Taktiež vybavenie laboratória je obmedzené a väčšinu, pre nás bežných vyšetrení spraviť nevedia. V prípade potreby takýchto vyšetrení posielajú pacientov alebo ich odbery do iných zariadení.
Zaujímavosťou bolo, keďže ide o detskú nemocnicu s pôrodnicou, maminky tam trávili celé dni s deťmi, spávali na zemi pri deťoch a prali si tam vlastné veci.
Foto: Lívia s ďalšou dobrovoľníčkou a malou pacientkou
7. Ktoré ochorenia a problémy sú tam najčastejšími prípadmi? Mohli by ste sa s nami podeliť o nejaký konkrétny zážitok alebo skúsenosť, ktorá vo vás zanechala hlboký dojem?
Najčastejším problémom detí v Ugande sú malária a komplikácie kosačikovitej anémie. A ďalšími ochoreniami s ktorými sme sa denno-denne stretávali boli dehydratácia, malnutrícia, pneumónie, a gastroenteritídy.
Lívia: Čo sa týka nášho osobného zážitku, ktorý nás chytil za srdce bola mladučká 14 ročná a nanešťastie hluchonemá Florence. Priviezli ju do nemocnice s generalizovanými spazmami.
Neskôr sa u nej potvrdil tetanus s typickými príznakmi ako opozícia šije, opistotonus, risus sardonicus. Bola ním pravdepodobne nakazená po trojnásobnom znásilnení jej staršími spolužiakmi. Z dôvodu fotofóbie ako dôsledok tetanu bola Florence izolovaná na samostatnej izbe.
Boli jej podávané diazepam, chlórpromazín a samozrejme imunoglobulíny proti tetanotoxínu. Aj napriek jej hendikepu a liečbe, ktorá bola časovo aj finančne náročná sa nám podarilo zdravotný stav úspešne napraviť.
8. Ako vnímate túto životnú skúsenosť, aké sú vaše pocity, myšlienky a názory?
Tak určite nie len spoznanie ochorení, s ktorými by sme sa možno nikdy nestretli ale aj práca v daných podmienkach a to, ako musia vnímať a vyšetrovať pacienta nám dalo určite veľmi veľa. No vďaka tomu, že sme mali možnosť spoznať Ugandu a tamojších ľudí s ich radosťami ale aj problémami sme získali nadhľad v tom aký vedú život, čo nám pomohlo rásť aj ako ľudom.
9. A na záver, ak by ste v budúcnosti mali príležitosť opäť cestovať do Afriky alebo na podobné miesto, využili by ste ju, alebo vám stačila táto jediná skúsenosť?
Či by sme išli v budúcnosti znovu? Niekedy, už ako doktori, určite áno.
Foto: Anton a malý chlapec po zdravotnom ošetrení
My ešte srdečne ďakujeme Lívií a Antonovi za cenné informácie a odpovede na naše otázky. Vďaka vám sme mali možnosť aj my, aj naši čitatelia nahliadnuť do toho, ako prebieha každodenná zdravotná starostlivosť v Afrike. Ste úžasní, mladí a odvážni ľudia. Prajeme vám množstvo úspechov a nezabudnuteľných zážitkov v budúcnosti!